Evropu zaplavují hordy chamtivých emigrantů.....

8. září 2015 v 3:54 | prvopodstata tm převzato |  Články
....naskýtá se prekérní otázka kam tohle všechno povede????? Není to normální situace, která by se dala ještě od stolu nějakých institucí zvládnout. Nastane asi.....

Európu zaplavujú hordy chamtivých migrantov

"…Hneď ako sa zabývam, privediem tam celú svoju rodinu: dvoch bratov, otca, matku, babičku a tri sestry."
Darja Aslamova, špeciálna korešpondentka Komsomolskej Pravdy, je prvá ruská vojnová reportérka s viac ako dvadsaťročnými novinárskymi skúsenosťami. Ak sa vo svete rozhorí vojnový konflikt, táto nebojácna žena tam cestuje, aby správy pre svojich čitateľov mohla priniesť z prvej ruky. Či to bolo Abcházsko, Náhorný Karabach, Kambodža, Osetsko, Tadžikistan, Juhoslávia, Rwanda, Čečensko, Mali, Egypt, Libanon, Ukrajina - Darja Aslamová prinášala správy zo všetkých týchto ohnísk konfliktov. Teraz sa Darja Aslamová vybrala trasou, ktorou do Európy prichádzajú tisíce utečencov. Jej reportáž je odlišná od tých, ktoré nám ponúkajú naše médiá, a to aj obsahom, aj svojou profesionalitou. Hovorila s utečencami z rôznych krajín, ale aj s miestnymi obyvateľmi, dobrovoľníčkou, policajtom, politikom či analytikom. Zistila skutočnosti, o ktorých naše médiá nenapíšu:
  • nie každý utečenec, ktorý hovorí, že je zo Sýrie, naozaj zo Sýrie je. Európa nechce hovoriť o utečencoch z krajín, ktorým spolu s USA na krídlach bombardérov priniesla demokraciu;
  • niektorí z nich sú tak bohatí, že krajiny ako Slovensko, sú pre nich žobrácke. Sýrska rodina z Aleppa zaplatila za cestu do Európy 20 000 dolárov a teší sa na život, v ktorom už bude pre ňu všetko zadarmo;
  • pohŕdajú ženami, ktoré im rozdávajú humanitárnu pomoc. Mužskí členovia ich rodiny by ich podľa nich mali držať doma a nepúšťať na ulicu;
  • neváhajú zo svojej 14-ročnej sestry urobiť druhú polygamnú ženu "slušného" človeka. V Anglicku si bude kráľovsky žiť z dávok pre osamelú neplnoletú matku;
  • o 5 rokov bude podľa nich Európa vyzerať celkom inak. Namiesto kostolov tu budú stáť minarety.



"Utečenci v Belehrade sa absolútne nepodobajú na sýrskych utečencov, ktorých som videla v Libanone. Tam sú ľudia s tragickými osudmi, ľudia, ktorí boli zbavení všetkého a pomaly umierajúci pod krutým slnkom v preplnených táboroch, o ktorých sa nikto nestará. Tí, ktorí sa dostali do Európy ? tí sú elita. S peniazmi a so svojimi plánmi."
Čítajte jej reportáž v plnom znení (preklad a úvodný komentár z blogu je-to-inak ).

Európu zaplavujú hordy chamtivých migrantov

Špeciálny korešpondent Komsomolskej Pravdy Darja Aslamova navštívila niekoľko európskych krajín, kde každý deň pribúdajú desiatky tisíc ľudí z Afriky a krajín Blízkeho východu. Zďaleka to však nie sú klasickí utečenci. Títo sa na novom mieste považujú za pánov, pohŕdajú miestnymi obyvateľmi, ktorí im pomáhajú, a žiadajú pre seba stále nové a nové výhody.
"Maličké mesto Kaniža na srsbko-maďarskej hranici. Každé ráno o šiestej zvony kostola Petra a Pavla začínajú svoju clivú pieseň. Pristupujem k oknu a odhŕňam záves. Námestie pred hotelom je pusté. ONI sú preč. Zostali len "strážni" ? niekoľko počerných mladých mužov, sediacich na tráve pod stromami.
Ale vtom už na hlavnej stanici lomozí prvý medzinárodný autobus a vypúšťa novú várku utečencov. Sú to najmä muži do 30 rokov v rifliach a tričkách. Ale aj ženy v hidžáboch s maličkými deťmi na rukách.
Nehľadiac na úpornú páľavu sú ženy zahalené v tmavých vlnených odevoch. Niektoré majú dokonca aj čierne rukavice. Všetci títo ľudia sú veľmi sebavedomí a úplne ľahostajní k čaru starobylého kresťanského mestečka. O deviatej sa na rohu otvára kaviareň "Venezia", do ktorej chodia utečenci, aby si nabili svoje novučké IPhony a notebooky, použili WC alebo si dokonca umyli v umývadle vlasy.
K večeru by v centre Kaniže jablko neprepadlo na zem. Stovky ľudí si rozložili dočasný tábor na dvoch centrálnych námestiach. Podľa najskromnejších odhadov ich je okolo dvoch tisíc. Sedia na tráve, jedia, pijú a s pohŕdaním pozerajú na mestských upratovačov, ktorí sú nútení za nimi zbierať plastové obaly, fľaše, zvyšky jedla.
Skupina nelegálnych migrantov sa chystá k prechodu cez maďarský les
Spúšťa sa noc. Tma je signál. Ľudia sa rozdeľujú na 30 až 50-členné skupiny. Každá z nich má svojho vodcu. O jedenástej večer sa skupiny vyberajú pešo k srbsko-maďarskej hranici. Obyvatelia mlčky sledujú cez okná, ako sa cez tiché, doslova vymreté mesto pohybujú imigranti ako čierne tiene.
"Z mesta vychádzajú pešo, ale potom ich prepravujú cigánski mafiáni na autobusoch.",- hovorí taxikár Viktor. "My nesmieme prevážať imigrantov. Polícia už zhabala 5 áut z nášho vozového parku. Ale Cigáni si robia čo chcú. Sú hlavní prevádzači utečencov na celej balkánskej trase.
Cigáni privážajú utečencov takmer úplne k hranici a potom ich vedú cez les do Maďarska chodníčkami, ktoré poznajú len oni. Všetko sa začalo v januári. Ľudia začali pribúdať organizovane, každý deň. A prúd stále rastie. Ak mám povedať pravdu, je to hrozné. Čo bude s nami?"

Veľké sťahovanie národov

V roku 2015 vybuchla Európa. To, čo sa začínalo ako tenučký potôčik imigrácie, sa zrazu zmenilo na veľkú ľudskú vlnu, ktorá môže zmiesť útulnú, čistučkú Európu. K dvom prechádzajúcim trasám cez Gibraltár do Španielska a cez Stredozemné more do talianskej Lampedusy sa pridala nová ? pohodlná a bezpečná, balkánska trasa.
Najprv z tureckého Izmiru po grécke ostrovy (prvou obeťou sa stal slávny ostrov Lesbos. Gréci mi rozprávali, že Turci všemožne pomáhajú imigrantom. Hovorí sa, že Turecko úmyselne sponzoruje utečencov a doslovne ich postrkuje do medzinárodných vôd.)
Potom Atény, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko, a potom sa prúd rozdeľuje na dve časti ? Rakúsko a Nemecko alebo Slovensko a Česko. Dokonca Anglicko, ktoré s takým pocitom nadradenosti zbombardovalo nešťastnú Líbyu, zrazu zistilo, že ani ostrovná poloha ho nezachráni od nájazdu.
Tunel pod La Manche každý deň dobývajú nahnevaní utečenci. A v Nemecku musel štát pribrať na pomoc armádu, ktorá poskytnúť imigrantom stany a ochranu od rozzúrených miestnych obyvateľov.
Od januára po júl len balkánskou cestou prešlo stotisíc ľudí. Sociológovia predpovedajú, že na konci roka ich bude už 250 tisíc. A na budúci rok sľubujú katastrofu.
Veľakrát som pracovala v ohniskách konfliktov a počas svojho života som videla ohromné množstvo utečencov. Plačúce ženy v domácich odevoch a s bosými nohami v šľapkách, ufúľané deti v obnosených šatách, mužov s kamennými tvárami, zlých od vlastnej bezmocnosti. Boli vďační za fľašu vody, kúsok chleba, neveľkú finančnú pomoc. TÍTO utečenci ma šokovali svojou vonkajším blahobytom a schopnosťou rýchlo zavádzať svoje pravidlá.
Utečenci v Belehrade
Park v Belehrade pri autobusovej stanici. Vyzerá tak, ako teraz vyzerajú parky v mnohých európskych mestách. Muži, umývajúci sa vo fontánach, celé rodiny, sediace na tráve. Hneď ako vstúpim na územie parku, oproti mi ide skupina mladíkov.
"Nemôžete tu fotografovať.", - vyhlasuje jeden z nich slušnou angličtinou a ukazuje na môj fotoaparát. "A to už prečo?", - zvolám a založím ruky vbok. "Park je verejné miesto, ja som novinárka a robím si svoju prácu." "Tu sú naše ženy!" "No a čo? Vaše ženy sú všetky v hidžáboch a zahalené od hlavy po päty. Ak sa im nepáčia tunajšie pravidlá, môžu sa vrátiť. Viete, že Belehrad je hlavným mestom pravoslávneho kresťanského štátu? A ženy tu chodia s odhalenými tvárami? Koľko hodín ste v Belehrade?" "Tri dni.", - odpovedá môj zmätený oponent. "A už tu zavádzate svoje pravidlá? Toto nie je vaša krajina."
V tom okamihu obidvaja znižujeme hlas a uzatvárame prímerie. Môj nový známy sa volá Chalid, je z Damasku, má 21 rokov. "Som skutočný Sýrijčan.", - hovorí s hrdosťou. "Nie ako všetci títo…", - pohŕdavo ukazuje na ľudí, ktorí obsadili námestie. "Prečo je to dôležité?", - čudujem sa. "Všetci tu klamú, že sú zo Sýrie. Jednoducho Sýria je teraz v móde. Píšu o nej vo všetkých novinách. Nikoho nezaujímajú utečenci z Iraku, Afganistanu, Líbye, Tunisu. Už aj Afgánci sa začali vydávať za Sýrijčanov."
Darja Aslamova s imigrantami. Mladí ľudia zo Sýrie snívajú o tom dostať sa do Nemecka, pretože tam je "všetko zadarmo"
Chalid a jeho kamaráti utiekli zo Sýrie, aby ich nepovolali do armády.
"Prečo mám bojovať za Assada? Radšej pôjdem do Nemecka." "A prečo nepožiadaš o azyl v Grécku, Macedónsku alebo hoci tu, v Srbsku?" "To sú žobrácke krajiny.",- pohŕdavo krčí nos Chalid. "Netušil som, že Európa je taka chudobná. My v Sýrii sme pred vojnou žili oveľa bohatšie."
Len za cestu do Belehradu som zaplatil prevážačom a prevádzačom 3000 dolárov. A za cestu do Nemecka ešte treba zaplatiť poldruha tisíca. Mám peniaze. Môžem si zaplatiť päťhviezdičkový hotel v Belehrade, ale nepustia ma tam, pretože miestne úrady nám dajú len 72 hodín na pobyt v krajine. A moja registrácia sa dnes skončila.
Dokonca aj tu, v parku, platím za sprchu a toaletu. Ale zato potom v Nemecku už bude všetko bezplatné: vzdelanie, dávky, ubytovanie pre imigrantov. Tam je dobre! Chcem sa prihlásiť na ekonomickú fakultu. Hneď ako sa zabývam, tam privediem celú svoju rodinu: dvoch bratov, otca, matku, babičku a tri sestry."
Utečenkyne v Belehrade spol s autorkou
Päť sympatických mladučkých žien v hidžáboch sa usalašilo na lavičke v tieni pod košatým stromom, pod ochranou dvoch zachmúrených mužov. "Salam alejkum", - pozdravím. "Hallo", - kamarátsky odpovedajú. Jedna z nich, Aiša, sa ujíma úlohy tlmočníčky.
S ťažkosťami vyberajúc anglické slová mi vysvetľuje, že sú zo Sýrie, z Aleppa, a celá rodina ide do Nemecka. Putujú už desať dní. V Nemecku nemajú nikoho, ale počuli, že tam prijímajú všetkých utečencov. Peniaze majú. Za cestovanie musela celá rodina zaplatiť vyše 20 tisíc dolárov.
Ich matka má cukrovku, ale sú presvedčení, že Nemci ju musia liečiť zadarmo. Vydatá Betul mi ukazuje poráňané nohy. "To sme predvčerom v noci prekračovali macedónsku hranicu cez les.", - vysvetľuje. "Ty si krásna, lebo máš bielu pokožku. Ale aj ja som bola krásna, dokedy som sa neopálila. Pozeraj.", - Betul si vyhŕňa rukáv a ukazuje mi hranicu medzi opálenou a bielou pokožkou. "Budem žiť v Európe a opäť budem biela. Na severe je menej slnka."
Realita dnešného Belehradu. Domácich vidno v parku zriedkavo
Utečenci v Belehrade sa absolútne nepodobajú na sýrskych utečencov, ktorých som videla v Libanone. Tam sú ľudia s tragickými osudmi, ľudia, ktorí boli zbavení všetkého a pomaly umierajúci pod krutým slnkom v preplnených táboroch, o ktorých sa nikto nestará. Tí, ktorí sa dostali do Európy ? tí sú elita. S peniazmi a so svojimi plánmi.

Ako sa stať utečencom.

Skoro ráno z maďarského lesa neďaleko od mestečka Ásotthalom vychádzajú priamo na cestu skupiny počerných ľudí s batohmi na pleciach. Všetci nelegálne prekročili v noci hranicu a teraz sa nemajú čoho báť. Výborne sa orientujú pomocou GPS v svojich telefónoch. Ich hlavnou úlohou je stretnúť prvého policajta a predložiť mu tabuľku s anglickým nápisom "asylum", ak v ich skupine niet nikoho, kto hovorí po anglicky. Oficiálnym jazykom sa to nazýva "prejav vôle požiadať o azyl".
Týmto okamihom im vzniká právo na 72-hodinový pobyt v krajine. A nielen to. Na posteľ v centre pre utečencov, bezplatné stravovanie trikrát denne, použitý odev a obuv a bezplatné lístky na vlaky v celej krajine.
Zoltán, vysoký mladík s vypracovanými svalmi v maskáčoch, ma priváža do jedného z utečeneckých táborov. Zoltán patrí k skupine maďarských dobrovoľníkov, národne (alebo patrioticky) naladených, ktorí ochraňujú hranicu a silou sa pokúšajú brániť prieniku utečencov. Nie je policajt a v skutočnosti nemá žiadne právomoci. Ale zle obídu tí utečenci, ktorí sa dostanú do rúk jeho organizácie. V lepšom prípade ich vykopnú späť cez hranicu.
Maďarský les neďaleko hranice. Utečenci pod dozorom polície.
Na lesnej lúke sa pod ochranou policajtov pohodlne rozložili utečenci z viacerých krajín. Jeden z nich, mladý Afgánec Ammanula, mi rozpráva, že dva a pol mesiaca putoval z Kunduzu cez Irán a Turecko, spolu so svojimi priateľmi, v nádeji, že sa usídli v Nemecku. Ukazuje mi mozole na nohách, potvrdzujúce jeho slová.
Vedľa sa rozložila skupina mladých Sýrčanov, ktorí vyzerajú úplne európsky. Blondíni so svetlými očami, plynule rozprávajúci po anglicky. Spolu s nimi vyzývavo ryšavá mladá žena, fajčiaca jednu cigaretu za druhou. Ona, ako aj jej priatelia, je Sýrčanka ? Sunnitka, ale drží sa smelo uprostred žien v hidžáboch.
Všetci sú rozhodnutí doputovať do Švédska. Rusovlásku znepokojuje to, že všetkým im vzali odtlačky prstov. "Počula som, že nás môžu hneď vrátiť do Maďarska, aj keď sa dostaneme do Švédska. Je to nová dohoda medzi šengenskými krajinami. Kde ti pri vjazde vzali odtlačky prstov, tam máš ostať." (Má úplnú pravdu, ale upokojujem ju, že dohoda je zatiaľ len na papieri.)
Maďarský les neďaleko hranice. Imigranti, ktorí v noci prešli nelegálne hranicu, čakajú na pomoc
Počerný Sunnit z Idlibu Džamil s dvoma deťmi sa ma pýta, kedy po nich príde autobus a odvezie ich na miesto oddychu. Je mimoriadne nespokojný s takou "neorganizovanosťou". Je ťažké uveriť, že tento človek minulú noc nelegálne prekročil hranicu. Správa sa ako pasažier na autobusovej zastávke, podráždený tým, že autobusy z nejakej príčiny nejdú podľa rozpisu.
Žiada, aby som sa porozprávala s policajtmi. A tí sú veľmi unavení od prúdu utečencov. "Nemáme už dopravné prostriedky, aby sme ich všetkých poprevážali do Segedínu na železničnú stanicu. Od rána odišlo šesť plných autobusov. Čakáme, kedy sa vrátia, aby odviezli ostatných."

Vitajte

Čaj a halal čorba (mäsová polievka) pre imigrantov od charitatívnej organizácie


 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.