O Evropu jde az na poslednim miste.....

8. srpna 2015 v 18:54 | prvopodstata - prevzato |  Články
....tak jako vzdy, kdyz je pod taktovkou jues ej. Nikdy tomu nebylo jinak a pokud tento reizm pretrva, pretrva i taktovka.....

O Európu ide až na poslednom mieste


Hoci internetoví Talleyrandi a Napoleoni to vidia inak, situácia v Donbase a na celej Ukrajine je len jedným z úsekov globálneho frontu. V skutočnosti vojna je vždy až ten úplne posledný argument. Pričom je spojený so značným rizikom.
To, o čo ide sa vojnou nikdy nezačína a vojnou sa ani nekončí. Vojna je prechodnou etapou v situácii, keď kompromis nie je možný a vytvára nové podmienky, v ktorých kompromis bude možný alebo bude nevyhnutný, vďaka tomu, že jedna zo strán konfliktu zmizne zo scény. Aj preto nebývajú všetky politické rozhodnutia zrozumiteľné obyvateľstvu a ani armáde.
Napríklad pruský kancelár a neskôr kancelár Nemeckej ríše Otto von Bismarck - napriek naliehaniu kráľa a budúceho cisára Wilhelma I. a žiadostiam pruskej generality - si za rakúsko-prusko-talianskej vojny v roku 1866 okupáciu Viedne dokázal odpustiť a mal úplnú pravdu.

Práve tým totiž urýchlil uzavretie mieru podľa pruských podmienok a navyše dosiahol to, že sa Rakúsko-Uhorsko už navždy, až do svojho zániku v roku 1918, stalo mladším partnerom Pruska a Nemeckej ríše.
Smerodajné je preto to, o čo konkrétne ide politikom a ako politici vidia podmienky povojnového kompromisu. Až na tomto základe je možno porozumieť tomu, prečo bojové operácie nadobudli práve daný ráz dlhotrvajúcej občianskej vojny a periodických prímerí nielen na Ukrajine, ale aj v Sýrii.
Názor kyjevských politikov je nepodstatný - tí totiž už o ničom nerozhodujú. To, že je Ukrajina riadená zvonku, sa už ani netutlá, a to, či sú tí ministri Estónci alebo Gruzínci, je úplne jedno - americkí sú tak ako tak.
Rovnako mizivú váhu má, čo o budúcnosti súdia lídri Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Obe existujú len vďaka ruskej podpore a kým ich Rusko podporuje, jeho záujmy musia byť garantované. V stávke je toho príliš veľa na to, aby sa samostatne rozhodovali Zacharčenko, Plotnickij, či ktokoľvek iný.
Na EÚ záviselo mnohé len do konca minulého leta, kedy bolo vojne stále možné predísť alebo ju zaraziť na samom počiatku.
Vtedy by tvrdá, principiálne protivojnová pozícia Európskej únie prišla práve včas, umožnila by americké kroky, roznecujúce vojnu, blokovať a urobila EÚ samostatným a dôležitým geopolitickým hráčom.
EÚ však túto možnosť premárnila a zachovala sa ako verný vazal USA. V dôsledku toho je dnes Európa na hrane vnútorných otrasov a nič nebráni tomu, aby ju v najbližších rokoch stihol osud Ukrajiny. S o to väčším hrmotom a s potokmi krvi, ale aj s menším výhľadom do najbližšej budúcnosti, že sa všetko zrovná, pretože ktosi príde a urobí poriadok.
EÚ má dnes na výber jednu z dvoch možností - buď zostať americkým rukojemníkom, alebo sa primknúť k Rusku.
V závislosti na tej, ktorú zvolí, to odnesie buď len ľahkým ľaknutím z toho, že časť periférie Európy odpadne a niektoré krajiny prejdú fragmentáciou alebo sa zrúti do kolapsu. Úmerne s neochotou európskych elít rozísť sa s Amerikou je kolaps takmer fatálny.
Nás by mali v podstate zaujímať názory dvoch veľkých hráčov určujúcich konfiguráciu globálneho frontu a stretávajúcich sa o víťazstvo vo vojne novej generácie v 3. svetovej vojne "informačných sietí". Týmito hráčmi sú USA a Rusko.
Pozícia USA je zrozumiteľná a jasná.
V druhej polovici 90. rokov Washington definitívne premárnil šancu v tichosti reformovať ekonomiku studenej vojny a vyhnúť sa tak nevyhnutnej kríze systému, ktorého rozvoj je limitovaný konečnosťou planéty Zem a všetkých jej zdrojov vrátane tých ľudských. To však bolo však v rozpore s potrebou donekonečna zvyšovať emisiu dolárov a ich množstva v obehu.
Len čo Rusko dalo najavo svoje právo rozhodovať sa samostatne, stretu s USA sa už nedalo vyhnúť.

Teraz už mohli postup agónie systému USA okrádajúceho zvyšok sveta predĺžiť len krajiny tretieho sveta, potom potenciálni konkurenti, potom spojenci a vo finále aj najbližší priatelia. Tá lúpež však môže pokračovať len kým sú USA svetovým hegemónom a o tejto hegemónii nikto nepochybuje. Práve preto od momentu, kedy Rusko deklarovalo svoje právo sa samostatne politicky rozhodovať, aj keď len v regionálnej, nie globálne dimenzii, nemohlo neprísť k stretu s USA. Tento stret sa už pokojným kompromisom uzavrieť nedá.
Pre USA sa však kompromis s Ruskom rovná dobrovoľne rezignovať na hegemóniu. A s ňou nevyhnutne aj rýchla systémová katastrofa nielen po ekonomickej a politickej stránke, ale aj paralýzou štátnych inštitúcií a nespôsobilosti štátu plniť svoje funkcie. Ak vyhrajú USA, čaká systémová katastrofa Rusko. Po takej vzbure Ruska vládnuca trieda USA potrestá všetkých likvidáciou, väzením a konfiškáciou, eróziou štátu, anexiou jeho významných teritórií a likvidáciou jeho vojenskej sily.
Tým dôležitejšie je porozumieť tomu, čo chce dosiahnuť ruské vedenie, konkrétne prezident Vladimír Putin.
Pretože vojna potrvá až do víťazstva a všetky prechodné dohody potrebné chápať len ako dočasná prímerie - time-out, nevyhnutný na nabratie nových síl, mobilizáciu nových zdrojov a hľadanie ďalších spojencov.
Rozumieť práve Putinovej stratégii a taktike treba s ohľadom na štruktúru ruského mocenského systému. Nie je, ako hocikto tvrdí, autoritársky, ale založený na autorite. Nestojí na legislatívne zakotvenej moci vrcholného predstaviteľa, ale na autorite človeka, stojaceho v čele, ktorý ten systém vybudoval a núti efektívne fungovať.
Putin sám sa za pätnásť rokov, keď stojí na špičke mocenskej pyramídy, snažil - nehľadiac na zložité vonkajšie aj vnútorné podmienky - posilniť úlohu vlády, zákonodarného zboru a dokonca územných orgánov. Už preto, že žiaden politik nevládne večne a kľúčovým atribútom stability systému je zabezpečenie politickej kontinuity nehľadiac na to, kto je konkrétne pri moci. Dosiahnuť úplnú autonómiu riadenia, jeho potenciu fungovať bez prezidentskej supervízie, sa zatiaľ žiaľ nepodarilo.
Putin je aj naďalej kľúčovým článkom celého systému práve preto, že dôveru populácie magnetizuje osobne a to v čase, keď sa sám systém v podobe štátnej moci a jednotlivých inštitúcií teší oveľa menšej dôvere.
Putin viedol Rusko k renesancii pätnásť rokov v podmienkach americkej hegemónie vo svetovej politike. So značnou možnosťou Washingtonu ovplyvňovať aj vnútornú politiku samotného Ruska. Tým exaktnejšie musel chápať, aký boj vedie a s kým. Inak by sa tak dlho neudržal. Dosiahnuť úroveň, kedy už Rusko vo vzťahu k USA pripúšťalo konfrontáciu, rástla veľmi pomaly, v podstate nepozorovane.
Na prvé pokusy o farebný prevrat na Ukrajine v rokoch 2000 - 2002, akým boli kazetový škandál, kauza Gongadze a akcie Ukrajina bez Kučmu, Rusko nereagovalo vôbec. Svoje alternatívne stanovisko síce avizovalo, aktívne do diania však nevstupovalo ani počas prevratov v Gruzínsku v novembri 2003 - januári 2004 a na Ukrajine v novembri 2004 - januári 2005.
Proti americkému spojencovi Gruzínsku nasadilo vojská až v roku 2008 v Osetsku a Abcházsku.
V roku 2012 ruské plavidlá dávala najavo pripravenosť ku konfrontácii s flotilami USA a ich spojencov v Sýrii.
V roku 2013 Rusko začalo preventívne ekonomické kroky proti Janukovyčova režimu, a prispelo tak k odhaleniu škôd, ku ktorým by viedol podpis asociačných dohôd Ukrajiny s EÚ.
Putin v každej konkrétnej fáze mieru dávkoval konfrontáciu s USA po hranicu, ktorú už Rusko nebolo s to ustáť. Ukrajinu Moskva pred prevratom zachrániť nemohla - pre samu podlosť, zbabelosť a hlúposť tých, čo stáli sami v jej čele. Nielen Janukovyča, ale každého bez výnimky.
Po februárovom ozbrojenom prevrate v roku 2014 v Kyjeve však Ukrajina s Washingtonom do otvorenej konfrontácie vstúpila. Ak až dovtedy sa konflikty striedali s obdobiami zlepšenia vzťahov, od začiatku roka 2014 sa rusko-americké vzťahy razantne zhoršili a takmer okamžite dosiahli bod, ktorého prekročenie by v predjadrovej ére viedlo automaticky k vyhláseniu vojny.
Ak si dnes Rusko, čo do stupňa konfrontácie, medze už nekladie, znamená to, že Putin dospel k záveru, že vo vojne sankcií, boji nervov, v informačnom boji, v občianskej vojne na Ukrajine aj v ekonomickom boji môže už Rusko vyhrať. Putin už s víťazstvom počíta.
A práve preto ako starostlivo pripravuje svoje kroky a snaží sa predvídať všetky nečakané momenty, možno s usúdiť, že keď sa ruské vedenie rozhodlo už neustupovať USA, disponuje dvojakou trojakou zárukou, že môže vyhrať.
Rozhodnutie Ruska vstúpiť s Washingtonom do konfliktu nepadlo až v roku 2014, ani 2013. Výzvou, kedy USA už nemohlo ponechať bez reakcie bola vojna 8. augusta 2008. V rokoch 2008 - 2010 však bol potenciál zdrojov USA nielen vojenský, či ekonomický, ale komplexný, výrazne väčší, než dnes - a potenciál Ruska oproti súčasnosti omnoho slabší.
Hlavnou úlohou Ruska tak bolo dosiahnuť, aby spor narastal len pozvoľne a nie explozívne. Zatiaľ čo otvorenú konfrontáciu, kedy idú masky dole, tak ako dnes a všetkým dochádza, že vojna už začala, bolo treba čo najviac oddialiť. A v ideálnom prípade ju nedopustiť vôbec.
USA každým rokom slabli, zatiaľ čo Rusko rástlo.
Trendy to boli objektívne, zastaviť to nešlo a s istotou sa dalo prejudikovať, že v období 2020 - 2025 bez toho, že by došlo na akúkoľvek konfrontáciu, bude s americkou hegemóniou koniec. USA tak už nebudú riešiť, ako vládnuť svetu, ale ako sa zachrániť pred vnútornou katastrofou.
Aj preto je ďalšou Putinovou prioritou udržať mier, či aspoň zdanie mieru, čo možno najdlhšie. Pretože práve mier je objektívne výhodou pre Rusko dosahujúce ten istý politický výsledok bez toho, aby ich to stálo gigantické náklady, avšak za celkovo značne priaznivejšej situácii vo svete.
Tak ako sa v podmienkach mieru v Donbase kyjevská junta zrúti sama, neexistuje za podmienok globálneho mieru sila, schopná odvrátiť definitívnu autodeštrukciu vojensko-politického a finančne-ekonomického systému vybudovaného USA. Aj preto Rusko vytrvalo ponúka mier. Kroky Ruska sú definované Maximom Sun-c': Najlepšia vojna je tá, ktorá sa ani nezačala.
Je nepochybné, že vo Washingtone nepracujú hlupáci, nech už hovoria na danú tému ruské talk-show a bloggeri čokoľvek.
V USA situáciu, v ktorej sa ocitli, chápu dokonale. Sú si navyše vedomí aj toho, že Rusko ich likvidáciu v pláne nemá a s ochotou spolupracovať ako rovný s rovným to mieni celkom úprimne. Podobná spolupráca je však vďaka sociálno-ekonomickej situácii pre USA neprijateľná a ekonomický krach a sociálne explózie nastanú skôr, než Washington stihne vykonať potrebné reformy. Tým skôr, že paralelne bude potrebné reformovať aj EÚ.
V USA okrem toho za posledných dvadsaťpäť rokov vyrástla politická elita, ktorá si na status šéfa sveta zvykla. To, že jej niekto môže urobiť čiaru cez rozpočet, nechápe. Pre predstaviteľa vládnucej triedy USA, nie až tak biznisu, ako skôr z byrokracie, je predstava, že sa z vládcu nad osudmi divokých domorodcov stanú rovnoprávnou zmluvnou stranou, neprijateľná. Zhruba asi tak, ako keby ktosi navrhol Gladstoneovi, či Disraelimu, aby sa stali premiérmi Zulukafrov.
Pre USA je tak, na rozdiel od Ruska, vojna tým, bez čoho sa nezaobíde.

Každá vojna je v zásade stretom zdrojov. Vyhráva spravidla ten, kto má zdrojov viac, môže mobilizovať viac vojakov, vyrobiť viac tankov, plavidiel a lietadiel. Hoci niekedy sa strategicky prehranú vojnu podarilo vyhrať taktikou priamo na bojovom poli. V prípade Alexandra Macedónskeho, Fridricha Veľkého, aj Hitlera v rokoch 1939 - 1940.
Jadrové veľmoci si to však na bojovom poli rozdať nemôžu. Základná otázka, akými zdrojmi disponujú, tak nadobúda prvoradý význam.
Práve preto sme boli v minulom roku svedkami urputného boja, ktorý Rusko a USA zvádzali o spojencov. Rusko v ňom vyhralo. Na strane USA stojí len EÚ, Kanada, Austrália a Japonsko a to ešte nie vždy bezpodmienečne, Rusku sa na svoju podporu podarilo zmobilizovať BRICS, pevne sa uchytiť v Latinskej Amerike a začať USA vytláčať z Ázie a severnej Afriky.
Ak to zosumarizujeme na bilancii hlasovania v OSN, ukáže sa, že spolu s Ruskom, a podpore Ruska sa rovná už absencia oficiálnej podpory USA, vystupujú krajiny, na ktoré pripadá okolo 60% svetového HDP, t.j. viac ako 2/3 obyvateľstva a okolo 3/4 zeme. Rusko tak dokázalo mobilizovať viac zdrojov.
V danom kontexte sa pre USA ponúkali dva varianty. Tá prvá šancu na úspech dávala a rozbehla sa od prvých dní ukrajinskej krízy. Tkvela v snahe donútiť Rusko k tomu, aby si vybralo medzi zlým a ešte horším. Aby sa Rusko zmierilo buď s tým, že na jeho hraniciach vznikne nacistický štát a Rusku tak razantne poklesne medzinárodná prestíž, dôvera a podpora zo strany spojencov a za pomerne krátku dobu, ho neminie ani útok vnútorných a vonkajších proamerických síl, bez šance úder zvládnuť. Alebo, aby na Ukrajinu vyslalo armádu, rýchlo zmietlo juntu, ktorá sa ešte nestačila etablovať, reštaurovať legálnu Janukovyčovu vládu, pričom by však čelilo obvineniu z agresie proti nezávislému štátu a z potlačenia ľudovej revolúcie. Na Ukrajine by si tak vykoledovali nespokojnosť a nevyhnutnosť podporovať bábkového režimu v Kyjeve a vynakladať enormné vojenské, ekonomické, diplomatické zdroje.
Rusko tieto varianty obišlo. K bezprostrednej invázii nedošlo. S Kyjevom bojuje Donbas. Teraz musí do bábkového kyjevského režimu, odsúdeného ku krachu, pumpovať nezmyselne deficitné zdroje Amerika - a Rusko môže v pokoji ponúkať mier.
Amerika preto iniciuje plán B. Ak nie si s to určité územie udržať a zabrániť tomu, aby padlo do rúk protivníka, treba ich maximálne zdecimovať, aby protivník, až vyhrá, dopadol horšie, než keby prehral ​​a všetky svoje zdroje utopil na konto holého prežitia spustošeného územia a snahu mu vrátiť život.
Preto USA prestali Ukrajine pomáhať, okrem politickej rétoriky a povzbudzujú ju k tomu, aby občiansku vojnu rozšírila na celé teritórium krajiny. Ukrajina má zhorieť nielen v Donecku a Luhansku, ale aj v Kyjeve a Ľvove.
Cieľom je zdevastovať všetko, na čom sú ľudia existenčne závislí a doviesť ich na prah holého prežitia. Potom sa na území Ukrajiny vynoria milióny hladných, veľmi zlých a po zuby ozbrojených ľudí, vedúcich krvavú rež o kus krajca. Zastaviť túto rež dokáže len zahraničná vojenská prítomnosť a obrovské finančné injekcie do nakŕmenia obyvateľstva a oživenia ekonomiky až do okamihu, keď sa Ukrajina dokáže nakŕmiť sama.
Že všetky tieto náklady by padli na konto Ruska, sa rozumie samo sebou. Putin má pravdu v tom, že nielen štátny rozpočet, ale všetky vládne zdroje Ruska, vrátane vojenských, by v takom prípade praskali vo švíkoch a mohli by sa zrútiť. Preto je úlohou Ruska nedopustiť, aby Ukrajina vzplanula skôr, než bude domobrana schopná dostať situáciu rýchlo pod kontrolu. Obete aj devastáciu treba minimalizovať a udržať aspoň akú-takú ekonomiku a elementárnu prevádzku veľkých miest, aby obyvateľstvo síce žilo len tak-tak, ale stále prežívalo a nie umieralo. Potom si Ukrajinci podajú nacistických banditov sami.
Tu sa Putinovi rysuje spojenec v podobe EÚ.
USA sa proti Rusku po celú dobu snažili nasadzovať práve európske prvky. Tým viac to v už beztak slabom článku začalo urýchľovať aj odstredivé procesy, dozrievajúce už dávno. Európa síce nie je pripravená postaviť sa USA, avšak Ukrajiny v plameňoch sa bojí ako smrti. Európa skončí, ak sa na jej východných hraniciach zo zruinovanej Ukrajiny vyvalí nielen do Ruska, uzatvoreného nárazníkom ľudových republík, ale do celej EÚ milióny ozbrojených ľudí a také dobroty ako sú narkobiznis, dodávky zbraní každému, kto zaplatí, export terorizmu atď. To Európska únia nezvládne. Dnes jej stačí migrácia z Afriky, aby bola vyvedená z konceptu.
Preto sa Hollande a Merkelová vôbec poprvýkrát za celú dobu konfliktu pokúšajú požiadavky USA nielen sabotovať tým, že sa odhodlali k minimálnym samostatným krokom v snahe dosiahnuť na Ukrajine akéhosi síce nie kompromisného mieru, ale aspoň prímeria.
Ak ukrajinské územie, zhorí rýchlo, z EÚ to urobí partnera nespoľahlivého, ochotného, ak nie priamo prejsť do ruského tábora, potom prinajmenšom zaujať neutrálnu pozíciu. Preto je Washington v rámci svojej stratégie nútený škrtať zápalkami aj pod Európou.
Komplex občianskych i medzištátnych vojen na kontinente, ktorý je nabitý zbraňami všetkého druhu a kde žije vyše pol miliardy ľudí, je neporovnateľne vážnejší, než občianska vojna na Ukrajine.
USA pritom od Európy delí Atlantik. Nádej, že to za La Manche nejako prečká, si môže robiť aj Británia. Zato Rusko a EÚ spája dlhá spoločná hranica. Požiar od Atlantiku po Karpaty za situácie, kedy od Karpát až po Dneper budú visieť obesenci, Rusku ani trochu nevyhovuje.
A to je ďalší dôvod, prečo sa Putin snaží tie najhoršie dôsledky požiaru Ukrajiny, i požiaru Európy neutralizovať stoj čo stoj. Predísť im úplne nie je možné, ak si USA zaumienia, požiar jednoducho založia. Tým viac to chce mať možnosť uhasiť ho rýchlo a nenechať zhorieť to, čo má zo všetkého najväčšiu hodnotu.
Putin si tak v snahe ubrániť zákonné záujmy Ruska praje mier, mier a ešte raz mier, lebo práve mier toho umožňuje dosiahnuť zo všetkého najefektívnejšie a s čo najmenšími nákladmi. A tak ako mier už z jednej strany možný nie je a prímeria sú stále virtuálnejšie a krehkejšie tým, čo Putin zároveň potrebuje je, aby vojna skončila čím skôr.
Chceme podčiarknuť, že ak ešte pred rokom sa dal dosiahnuť mier za podmienok pre Západ maximálne výhodných, potom dnes už to nie je možné a podmienky sa stále budú viac a viac zhoršovať. Formálne sa nezmenilo nič, mier v podstate za akýchkoľvek podmienok je pre Rusko stále výhodný.
Zmenila sa len jedna, zato však tá najdôležitejšia zložka - verejná mienka. Ruská spoločnosť prahne po víťazstve a odplate. A pretože v Rusku moc, ako sme to uviedli vyššie, nie je autoritárska, ale založená na autorite, verejnú mienku pre ňu, na rozdiel od krajín tradičnej demokracie, nie je len prázdnou nádobou.
Putin je hlavným článkom len dovtedy, kým sa teší autorite u väčšiny populácie. Ak stratí jeho podporu, systém to zbaví stability, keďže ruské politicum porovnateľnú figúru zatiaľ nevygeneroval.
Moc sa autorite teší, len kým uvádza v život želanie más. Rozprášenie ukrajinského nacizmu, hoci len diplomatické, musí byť zrejmé a nesporné, lebo dnes Rusko príjme kompromis už len na tomto základe.
Celkové rozloženie síl, priority a možnosti strán tak, nehľadiac na Putinovo prianie a záujmy Ruska, smerujú k tomu, že vojna, majúca ešte vlani skončiť v hraniciach Ukrajiny, zasiahne takmer nevyhnutne aj Európu. A tu sa dá už len hádať, čo sa ukáže efektívnejšie - americký benzín alebo ruský hasiaci prístroj.
Na to, že hranicou mierového úsilia ruského vedenia nebudú jeho priania, ale reálne možnosti, sa však dá vziať jed.
Proti vôli ľudu a behu dejín nemožno bojovať, dokonca ani s každým zvlášť, nieto ak sa spoja, takže jediným rozumným krokom skúseného politika je to, čo ľud chce a kadiaľ historický proces mieri, porozumieť a podporiť to zo všetkých síl.
V danom kontexte je zo strany Ruska potrebné uspokojiť želania stúpencov toho, aby sa Novorusko etablovalo ako samostatný štát, tým sa obmedzí rozsah hroziaceho požiaru. Bude to však zároveň pekne drahý špás.
Ruský ľud bude logicky postavený pred otázku: Ak žijú v Novorusku Rusi, ktorých sme zachraňovali pred nacistami, prečo potom musia žiť v inom štáte? A ak snáď v inom štáte žiť chcú, prečo má potom ich mestá rekonštruovať Rusko? Na tieto otázky existuje jediná rozumná odpoveď - začleniť Novorusko do Ruska. Tým skôr, že bojovať tam síce kto má, ale s manažérmi to bude horšie. A akonáhle sa do Ruska bude môcť začleniť časť Ukrajiny, môže to urobiť celá. Tým skôr, že v čase, keď riešenie tejto otázky vyvstane, tu už EÚ čoby alternatíva euroázijskej voľby nebude.
O znovuzjednotení bude rozhodovať federatívna Ukrajina ako celok a nie akési útvary, vymykajúce sa chápaniu. Na to, ako kresliť politickú mapu, je podľa nás napokon priskoro.
S vojnou na Ukrajine sa do konca tohto roka očividne podarí skoncovať. Bude pokračovať, ak sa k USA podarí preniesť požiar do EÚ a ony sa o to pokúsia a riešenie teritoriálnych problémov potrvá minimálne pár rokov a možno aj dlhšie.
Mier je pre Rusko mimochodom výhodný. Lebo práve v mierových podmienkach vďaka teritoriálnej prestavbe narastá základňa ruských zdrojov, Rusko získava vo svete nových spojencov z radov bývalých partnerov USA a dochádza k marginalizácii Washingtonu.

Prevzaté: Rostislav Iščenko


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Peter Peter | E-mail | 8. srpna 2015 v 20:43 | Reagovat

Tomáš M.,

dovoľ, aby som sa Ti podakoval za Tvoju pracu pre "nase otvorenie oci a duší".

Len kvoli tebe som odisiel z Osudu, pretoze Tvoje info je pre mna (a dufam , ze aj pre ostatnych) ... velkym prinosom.

Este raz: Vdaka za Tvoju pracu.
(... a nech sa Ti dari v zivote aj k Tvojej spokojnosti)

Ď.

2 tm tm | 8. srpna 2015 v 21:40 | Reagovat

[1]: Mnohokrate ti petre dekuji, jsem v zahranici, nevzal jsem si svöj notas a proto chybi diakritika. Takova pochvala vzdy potesi.....
tm

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.