Vítězi píší historii tak, že nepohodlné fakta

27. května 2015 v 0:54 | prvopodstata tm převzato auria |  Články
....která se jim nehodí do jejich šablony, nechají zmizet. Navždy zmizet. Je zde velice zajímavý článek o málo známých dějinách Evropy.

Niektoré málo známe skutočnosti z dejín Európy a sveta


7,810 zobrazení

Rozhovor s Douglasom Dietrichom (1. a 2. časť)


Víťazi píšu históriu tak, že nepohodlné fakty, ktoré sa nehodia do požadovaného obrazu, jednoducho nechajú zmiznúť. Douglas Dietrich bol knihovníkom amerického ministerstva obrany, ktorý mal na starosti ničenie spisov s výbušným obsahom na vojenskej základni Presidio v San Franciscu. Teraz otvoril svoje poznámky a umožnil tak prekvapujúce pohľady do utajovanej minulosti Ameriky a sveta. V rozhovore s Thomasom Kirschnerom (vedie nemecký magazín Nexus, odkiaľ je tento článok; pozn. prekl.) Douglas Dietrich odhaľuje skrytú históriu Druhej svetovej vojny - okrem iného aj to, že Nemecko a Japonsko boli prvé štáty, ktoré zhotovili atómové bomby… a aj ich použili.

Thomas Kirschner (TK): Ako došlo k tomu, že už ako mladý človek ste boli poverený ničením tajných vojenských spisov?

Douglas Dietrich (DD): Na strednej škole som sa chcel vyučiť a preto som začal chodiť na kurz elektroniky, ale naši učitelia boli celkom spiatočnícki. Boli to bývalí inžinieri amerického námorníctva a ustavične nám rozprávali čosi o elektrónkach a o tom, že počítače sú čoraz väčšie a raz budú zaberať celé obytné bloky. To bolo dosť smiešne - ako keby ste boli uväznení vo vedeckofantastickom filme…

Ja som potom prešiel na vzdelanie v profesionálnej ilustrácii. Počas štúdia na tejto škole tam pracovala istá albánska sekretárka, ktorá si privyrábala aj prácou pre ministerstvo obrany v rámci rozhlasovej stanice Slobodná Európa v USA, odkiaľ boli vysielané programy za železnú oponu, do Albánska. Vďaka tejto žene som sa dozvedel, že knižnica ministerstva obrany hľadá pre vojenskú základňu Presidio v San Franciscu asistenta knižnice.

Pretože môj otec pracoval vo vojsku, ako priamy príbuzný som mal určité privilégiá, medzi nimi aj prístup do vojenskej základne Presidio, kde som napríklad smel nakupovať v armádnych obchodoch PX. Preto som aj dostal miesto v knižnici, kde som ako 16-ročný začal vkladať knihy do políc. A pritom som sa postupne dozvedal stále viac informácií. Väčšina ľudí na svete, prípadne v USA, nevie, že prístup k utajovaným dokumentom na stupni Prísne tajné (Top Secret) je vlastne ten najnižší stupeň Spojených štátov. Okrem neho existuje veľké množstvo rôznych ďalších stupňov prístupu, označených číslicami a písmenami. Americký prezident má prístup pomerne nízkeho stupňa, pretože vedie krajinu iba štyri až osem rokov; existuje množstvo ľudí, ktorí smú vedieť viac, ako on…

TK: Ako boli teda označené iné stupne prístupu?

DD: Sú to iba číslice a písmená, bez osobitného významu - označenia ako A7 alebo B9. Ak ste v určitej kategórii, dostávate prístup k stále viac utajovaným tajomstvám. Americké ministerstvo obrany je civilná organizácia, aj keď spolu s prezidentom vedie armádu. Pracoval som ako civilista na vojenskej základni - a ešte k tomu mimoriadne významnej, pretože na základni Presidio bola založená Organizácia spojených národov, iba tri týždne a tri dni po japonskom útoku na Pearl Harbor. Prezident Roosevelt uviedol do života OSN so svojimi pôvodne piatimi členmi Rady - medzi nimi aj Čínska republika. Je to dôležité preto, lebo na svet som prišiel na Taiwane, kde sa Čínska republika po vzniku ľudovej republiky prakticky nanovo založila.

TK: Vy ste však americký občan, však?

DD: Správne. Síce som sa narodil na Taiwane, ale môj otec bol v americkej armáde, takže som mal automaticky americké občianstvo. A pretože som bol synom amerického vojaka, so všetkými privilégiami, smel som pracovať aj pre vládu. Ako normálny prisťahovalec by som s tým mal problémy. Jednou z mojich hlavných úloh vojenského knihovníka bola likvidácia spisov - a pri tom, čo som v nich videl, som sa začal veľmi zaujímať aj o históriu.

To spočíva prirodzene aj v tom, že moja matka bola Aziatka a Aziati v USA boli dlhý čas považovaní za nepriateľských cudzincov. Američania Japoncov, Číňanov, Vietnamcov, Taiwancov a Kórejčanov nedokážu rozlíšiť; pre nich všetci Aziati vyzerajú rovnako. Americká vláda vyhlásila všetkých ľudí z oblasti Ázie a Pacifiku, tak z ostrovov ako aj z pevniny, za nepriateľských cudzincov a americkí vojaci si nesmeli brať Aziatky za ženy. To sa zmenilo až vtedy, keď bola 8. septembra 1951 podpísaná mierová zmluva medzi Spojencami a Japonskom a niekoľko tisíc ľudí - dôstojníkov a jednoduchých vojakov, ktorí sa v zahraničí chceli oženiť s Aziatkou - podalo na armádu hromadnú žalobu. Najvyšší súd Spojených štátov potom toto ustanovenie zrušil ako protiústavné.

Až do podpísania zmluvy o mieri sa Japonsko a Spojené štáty nachádzali v stave vojny; ten v prípade Nemecka trval o niečo dlhšie. Organizácia spojených národov, založená na vojenskej základni Presidio, bola teda vojenskou organizáciou. V článku 42 svojej charty - čiže v dokumente, ktorý majú namiesto ústavy - je jednoznačne ustanovené, že je to vojenská organizácia, ktorá má koordinovať nasadenie všetkých partizánskych jednotiek alebo jednotiek odboja v krajinách obsadených mocnosťami Osi. Ozbrojenci z odboja, ktorí bojovali kdesi medzi Dánskom a Filipínami proti mocnostiam Osi, mala koordinovať Organizácia spojených národov a mala im dodávať strelivo.

Tak Druhá svetová vojna ako aj Bitka o Atlantik a Vojna v Pacifiku boli súčasťou vojenského úsilia OSN proti mocnostiam Osi. Základňa Presidio bola veliteľskou centrálou západu, z ktorej boli riadené všetky americké aktivity vo Vojne v Pacifiku, rovnako ako vo Vojne na Filipínach, vo Vietnamskej a Kórejskej vojne alebo v juhoamerických štátoch, ktoré ležia na brehoch Pacifiku. Vojenská základňa Presidio bola niečo ako Pentagon Organizácie spojených národov. Keď sa boje v roku 945 skončili, OSN bola etablovaná ako mierová organizácia, s mierovou pobočkou v New Yorku, ale vojenské rameno OSN bolo zriadené dávno predtým v San Franciscu a ešte mnoho rokov tam malo aj ostať.

Z toho dôvodu som mal v rámci svojej práce mnoho dočinenia s vojenskými dokumentmi Organizácie spojených národov, čo v rozhodujúcej miere zmenilo môj obraz o svete. Mimochodom, všetko si to môžete ľahko overiť v internete - existuje napríklad vojenská vlajka OSN, ktorá je známa pod názvom "United Nations Honour Flag" (čestná vlajka OSN) a pozostáva zo štyroch červených pásov na bielom podklade; pásy majú predstavovať "štyri slobody" Franklina Roosevelta. Vlajka sa používala do roku 1948 alebo 1949, v závislosti od zdroja v internete. Niektorí sú aj toho názoru, že sa používala takmer až do uzavretia mieru medzi Japonskom a Amerikou, pretože OSN bola dovtedy vo vojne s Japonskom.

Mnohých ľudí to mätie - je to však súčasne veľmi dôležité, pretože to je príčinou mimoriadne zvláštnych vzťahov medzi Japonskom a Nemeckom a Organizáciou spojených národov. OSN musela prekonať veľmi veľa problémov a v súčasnosti už nepôsobí veľmi aktuálne, tak ako predtým pôsobila Spoločnosť národov. Treba si však uvedomiť, že Nemecko uzatvorilo mierovú zmluvu s Organizáciou spojených národov až 12. septembra 1990, po páde Berlínskeho múru rok predtým; USA, Sovietsky zväz, Francúzsko a Veľká Británia sa pridali až neskôr Zmluvou dva plus štyri (Zmluva o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku; pozn. prekl.) medzi bývalými Spojencami, SRN a NDR.

TK: Skutočne? V Nemecku sa ustavične tvrdí, že vraj žiadna mierová zmluva neexistuje!

DD: Zaujímavé. Ale to sa týka pravdepodobne iba Tretej ríše. Väčšina ľudí nevie, že Tretia ríša sa považuje za exilovú vládu, niečo podobné, ako je Čínska republika na Taiwane, ktorá sama seba považuje za právoplatnú vládu celej pevninovej Číny - alebo to prinajmenšom robila donedávna, pretože teraz pomaly prichádza ku kormidlu nová generácia, ktorá iba chce byť uznaná ako nezávislá republika. A niečo podobné platí aj pre exilovú vládu Tretej ríše.

TK: To znie, ako keby Tretia ríša naďalej existovala…

DD: Veď aj existuje. V USA máme napríklad celý rad daní, ktoré súvisia s vedením Druhej svetovej vojny. Tieto dane sú doteraz vyberané, na našich telefónnych účtoch napríklad sú označené ako "federálne dane". Každý americký občan platí mesiac čo mesiac za to, že sa naďalej vedie Druhá svetová vojna.

TK: Aby bolo možné stíhať pozostatky Tretej ríše?

DD: Odhliadnuc od toho, že v prípade Tretej ríše nejde o pozostatky; to by bolo niečo také, ako keby ste Čínsku republiku označili za pozostatky alebo zostatkovú vládu. Taiwan býva často podceňovaný, najmä nič netušiacimi Američanmi, ktorí vôbec netušia, aký mocný v skutočnosti je. Vyrába sa tam prevažná časť hardvéru počítačov pre celý svet. Taiwan mal so svojimi iba 25 miliónmi obyvateľov hospodárstvo, ktoré od svojich začiatkov v 1950-tych rokoch až do 80-tych rokov vykazovalo doslova desaťnásobne vyšší hospodárky rast, ako rast pevninovej časti Číny. Vzdelaná, majetná elita sa vysťahovala na ostrov a tam začala odznova. Preto mal Taiwan globálne oveľa väčší hospodársky a technický význam ako Číňania na pevnine, ktorí ich dostihli iba pred niekoľkými rokmi.

Čo sa týka exilovej vlády Tretej ríše, má to zrejme podobný priebeh: Viem o niekoľkých technických a hospodárskych oblastiach, v ktorých je Tretia ríša v exile oveľa významnejšia - alebo aspoň donedávna bola - ako oba nemecké štáty v Európe.

<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<



Ak sa teraz pozrieme na bývalé Západné Nemecko, potom by bolo s určitosťou najväčším národným hospodárstvom na svete. Proti tomu však hovoria tri faktory. Prvým sú každoročné reparácie, platené Izraelu, štátu, ktorý pred vypuknutím Druhej svetovej vojny vôbec neexistoval a neexistoval ani počas bojov v oblasti Stredozemného mora, v Severnej Afrike a na európskom kontinente - a predsa Spolková republika Nemecko a teraz opäť zjednotené Nemecko platí reparácie Izraelu, a to miliardy dolárov ročne. Druhým faktorom je opätovné zjednotenie, ktoré hospodársky v konečnom dôsledku znamenalo, že každá západonemecká rodina si musela adoptovať východonemeckú rodinu. To bol jeden gigantický úder proti hospodárstvu. A tretím faktorom je skutočnosť, že nemecká marka je použitá na udržiavanie eura pri živote. Nemecko so svojou tvrdou markou podoprelo niektoré iné európske národné hospodárstva a mnohé ďalšie členské štáty EÚ zachránilo pred finančným zruinovaním. Ak by tieto tri kolosálne faktory neboli, nemecké hospodárstvo by bolo najväčším na svete, ešte pred Spojenými štátmi. A napriek týmto faktorom je v súčasnosti najväčšie v Európskej únii. Hospodárstvo EÚ už predbehlo hospodárstvo USA - alebo tak čoskoro urobí. Pred takým niečím mali Spojené štáty vždy strach; teraz sa americké impérium nachádza v úpadku a už nevedia, čo majú robiť.

Nemecko musí v rámci tohto vývoja nájsť svoju stratenú identitu, a myslím si, že to dokáže spraviť okrem iného tak, že konečne pochopí svoju históriu. Mal by som to relativizovať: žiaden z účastníkov Druhej svetovej vojny, či mocnosti Osi alebo Spojenci, si nie je skutočne vedomý svojej histórie. Angličania napríklad sa ustavične zaoberajú svojou vojenskou históriou, ale v skutočnosti nemajú tušenia o tom, ako ich koloniálna politika vplývala na zvyšok sveta. Nemajú žiadnu predstavu o škodách, ktoré spôsobili, a o nenávisti, ktorú ňou spôsobili. To je príčina toho, prečo je vo zvyšku sveta výhodné, byť Nemcom. Nemecké podniky sú vítané skoro všade na svete, pretože Nemecko nikdy nebolo takou agresívnou koloniálnou mocnosťou, ako Francúzsko, Anglicko, USA alebo Sovietsky zväz. Nemci sú vo veľkej časti sveta vnímaní ako osloboditelia, najmä v prípade nebelochov, ktorí v súčasnosti predstavujú väčšinu svetového obyvateľstva. Je najvyšší čas, aby si Nemci uvedomili, že keďže vstúpili do novej historickej fázy, v ktorej si ustavične nahovárajú, že musia opäť objaviť svoju identitu a akceptovať ju, že v mnohých ohľadoch sú skôr východným ako západným národom. Toto poznanie im pritom pomôže vstúpiť nielen do 21. storočia, ale aj do tretieho tisícročia - na kultúrnom základe, ktorý je pre nich výhodnejší, ako keby sa identifikovali so západom nachádzajúcom sa v úpadku. Dosiahnuť to je jednou z úloh, ktoré som si predsavzal svojou prezentáciou doteraz sotva známych historických faktov.

A ja si to môžem dovoliť iba preto, pretože medzičasom zomrela celá moja rodina. Moja matka síce prišla o život za záhadných okolností, ale jej smrť bola pre mňa v istom zmysle veľmi oslobodzujúca, pretože teraz konečne môžem hovoriť bez toho, aby som sa musel báť, že ju alebo niekoho iného, kto mi je dôležitý, stratím pre svoje vyjadrenia. Presne z toho dôvodu som musel tak dlho utajovať svoje informácie. Keď som skoro desať rokov pracoval ako vedecký knihovník pre ministerstvo obrany, väčšina ľudí v USA alebo vo zvyšku sveta nemajú potuchy o tom, aká skorumpovaná je americká vláda. Povestná americká hospodárnosť je čírou ilúziou. Američania sú rovnako skorumpovaní a neschopní, ako bývalý Sovietsky zväz, a tento stav sa už desaťročia viditeľne zhoršuje. Čo sa týka povedomia histórie, Rusi si boli vedomí prinajmenšom skutočnosti, že boli svojou vládou oklamaní, že dokumenty boli zničené a nahradené sfalšovanými dokumentmi.

DD: Boli napísané v japončine, takže som sa musel držať amerických prekladov. Prečítal som z nich možno 100 strán - a už to je obrovské množstvo informácií, ktoré neboli poskytnuté americkému systému vzdelávania a médiám. Fakty však možno dokázať; o Oblasti sa možno dočítať nielen v internete, možno tam aj skutočne ísť. A to je iba jeden z príkladov skrytej histórie, o ktorej väčšina Američanov a väčšina ľudí na svete - vrátane Japoncov - nemá ani tušenia. Išlo o prísne tajné dokumenty, ktoré boli opečiatkované japonským textom "Prísne tajné". Boli dopravené do Ameriky, tu boli v značne skrátenej verzii preložené, a nakoniec určené na zničenie, takže pre písanie histórie boli definitívne stratené.

Existuje mnoho podobných príkladov. Teraz vám porozprávam niečo o vedení vojny na európskom kontinente, čo nevie takmer nikto. Rommelove jednotky v Afrike tak často vyprášili Američanov a Britov, že títo prišli k názoru, že invázia na kontinente by bola príliš náročná. Rozhodli sa preto, že radšej použijú zbrane hromadného ničenia, aby Tretiu ríšu donútili k uzavretiu mieru. Počas bitky o Kasserinský priesmyk museli Američania napríklad utiecť pred nemeckými jednotkami, doslova zutekali pred svojim nepriateľom. Preto boli presvedčení, že proti nemeckej vojnovej mašinérii nemali žiadne šance tak vojensky ako aj operatívne, keď vojna prenikla na taliansky polostrov. Chceli sa prebojovať Talianskom smerom na sever, aby stabilizovali južnú časť polostrova, pretože tento región považovali za Achillovu šľachu Európy. Pre nich bolo Taliansko najslabšou z mocností Osi. Ak by niekedy dobyli túto krajinu, mohli by odtiaľ viesť bombové nálety na zvyšok Európy. Pri tomto útoku preto išlo iba o to, dobyť južné Taliansko. A potom doviezli do krajiny celé tony nervového plynu.

Mali v úmysle bombardovať Nemecko nervovým plynom, čo bolo, prirodzene, v rozpore so Ženevskou konvenciou a s medzinárodným právom Spoločnosti národov - aj keď USA neboli iba akýmsi radovým zakladajúcim členom Spoločnosti národov, boli rozhodujúcim zakladajúcim členom. Boli takí zúfalí, že boli pripravení porušiť vlastné medzinárodné právo. Takže Američania a Briti vyložili z lodí v prístave Bari na juhu Talianska celé tony nervového plynu - najmä horčičný plyn, ale aj práve vyvíjané nervové jedy, ktoré zatiaľ neboli testované. Po dobytí juhu Talianska britské a americké obchodné lode zakotvili v Bari, medzi vojnovými loďami, a pripravovalo sa bombardovanie Düsseldorfu a Kolína bombami s nervovým plynom. Nemecká námorná rozviedka však odhalila, že Spojenci umiestnili chemické zbrane do Európy, a vyrozumela ríšskeho maršala Göringa, najvyššieho veliteľa nemeckého vojenského letectva. Nemci preto 2. decembra 1943 bombardovali prístav - a to tak majstrovsky, že americkej flotile spôsobili väčšie škody, ako samotný útok na Pearl Harbor. Vybuchlo viac ako 17 obchodných lodí Spojencov a najmenej toľko vojnových lodí a naložený nervový plyn sa uvoľnil do ovzdušia. Nad Bari sa potom vznášal obrovský oblak jedovatých chemikálií a vyžiadal si státisíce obetí.

TK: Prečo sme sa o tom nikdy nedozvedeli?

 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dita Dita | 27. května 2015 v 13:53 | Reagovat

Nějak moc to všechno zapadá do sebe...
jak  žít bez strachu o svoje děti?

2 tm tm | Web | 27. května 2015 v 14:03 | Reagovat

[1]: Nemějte obavu, rady Vám určitě dám. Vše ale prosím po pořádku, mám taky něco jiného pro dění na téhle planetě. A momentálně mně denně chybí 20 hodin. Čas se neuvěřitelně zrychlil.....
tm

3 čučoriedka čučoriedka | 27. května 2015 v 14:42 | Reagovat

[2]: ČAS nejestvuje.

4 nekdo nekdo | 27. května 2015 v 16:20 | Reagovat

Precetl jsem,zasnul jsem a dost o tom premejslim,chce to cas a dobrej odhad pri hledani co z toho je a co neni pravda.Osobne si myslim,ze s tema dutinama je to jinak,ovsem dokazat to nemuzu....

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.