Posolstvo ženy v bdelej kóme: CHRÁŇTE DETI!!!!!

24. května 2015 v 0:54 | prvopodstata tm převzato |  Články
....vynikající článek na blogu eugenika jsem si dovolil převzít i na náš blog. Oproti včerejšímu článku o veletrhu dětí, je to pohlazení po duši!



Milovala deti. Vedela o tom. Mladá a krásna. Z celej duše milovala deti, poznala ich túžbu byť šťastné a chránené. Na vlastné však ešte nebol ten správny čas. Spomienky na svoje detstvo a dospievanie s matkou neboli ružové. Matka liečiaca si svoje rany alkoholom, raz na nej dokonca rozlámala stoličku. Život bolel. Uvedomovala si svoj vzťah a túžila byť milovaným dieťaťom o ktoré by sa matka s láskou starala. Mala pred sebou ešte väčšiu časť života. Nezvládala ho. Nezhody s matkou pretrvali aj do čias dospelosti. Nenaplnené túžby z detstva a ďalšie problémy s láskou zanechali svoje stopy.
Napísala list na rozlúčku a pokúsila sa o samovraždu. Možno! Pretože, keď sa mi dalo nazrieť do doby, keď sa to stalo, nesedelo mi niekoľko vecí. Aj jej zranenia by skôr odpovedali môjmu podozreniu, že jej k danému stavu niekto dopomohol. Nech to bolo akokoľvek, výsledok bol taký, že ostala ležať v kóme. Mala dobré priateľky, ktoré ju do nemocnice chodievali navštevovať a starať sa o ňu.
<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<<


A ako som sa k nej dostala ja? Napísal mi email mladý muž - Pavlík, ktorý sa veľmi zaujímal o všetko, čo zažívam a ako to prebieha. Bol prekvapený, keď som ho na diaľku opísala. Kontakt na mňa našiel v knihe a hneď písal. Viem, že aj on má určité schopnosti vnímať iné svety, ale na rozdiel odo mňa ich skúma oveľa viac, napriek tomu, že ani pre neho to nebýva ľahké. Ja sa snažím žiť na zemi - medzi ľuďmi a učiť ľudí to, čo na nich pôsobí tu - hlavne, aby porozumeli sami sebe a aby si sami seba vážili.
Práve pre dar ktorého sa mi dostalo si uvedomujem krásu tohto života a druhý dar - ČAS, ktorý tu môžem stráviť. Pavlík ide až do takých detailov ako napríklad: Ako vidí oko keď pozerá na veci, čo sú pre iných skryté. Tento mladý muž, ktorý sám poznal Miriam iba cez internet, ma uprosil, aby som sa pokúsila na ňu pozrieť. Čo ak niečo zistím? Možno sa dá zachrániť….., veľmi chcel aby žila. Telefonoval, žiadal, prosil a prehováral. Nakoniec som súhlasila, len aby som to nejako ukončila, vediac, že nie som všemocná ani vševedúca.
Okrem toho mala som jednu zlú skúsenosť, keď som sa chcela napojiť na človeka v kóme, len tak, zo zvedavosti. Čo zistím a aké to vlastne je? A tiež pretože to bol človek z rodiny, či náhodou nejako nepomôžem. Nikto ma o to nežiadal, ale ja som to chcela a napokon aj skúsila. Napojila som sa naň v čase, keď práve opúšťal tento svet. Videla som ako sa jeho duch odpája od tela. Skoro som zomrela spolu s ním. Obrovská zima, ktorú som cítila a tuhnutie tela, to bola pre mňa veľká výstraha. Toto bol hlavný dôvod toho, prečo som odmietala aj Pavlíka a jeho prosby a myslela si, že nijaké "pozeranie sa" nebude.
Jeho slová som nebrala vážne ani vtedy, keď zavolal, že pôjde za Miriam do nemocnice a keď tam bude zatelefonuje, aby mi vedel odpovedať na moje otázky. Odcestoval on a ja tiež. Pavlík do nemocnice v ktorej ležala Miriam a ja do mesta niečo si povybavovať a na nákupy. Veď aj tak z toho nič nebude, jednoducho nič také robiť nebudem. Po nákupoch som šla na autobus. Kráčala som po chodníku vedľa hlavnej cesty na zástavku autobusu. Zrazu zazvonil mobil a z neho sa ozval známy Pavlíkov hlas:
"Ahoj,som v nemocnici na chodbe." V tom momente predo mnou stál duch Miriamy. Na chodníku! ..
Začala som mať sucho v ústach a snažila sa spracovať nový zážitok.
Bolo to pre mňa šokujúce. Ostala som stáť a cez telefón hovorila Pavlíkovi ako asi vyzerá, chcela som mať istotu, že je to ona. Bohužiaľ nevedel mi odpovedať, ešte ju nevidel. Zatiaľ sa dostal len pred jej izbu. Ale ona predsa žije! V kóme leží na druhom konci Slovenska v posteli a jej duch je tu - pri mne. Vôbec som sa na ňu nechcela napojiť, veď som sa bála. Ale toto je iné. Opisujem ju a uvedomujem si, že nič také ako pri mojom prvom zážitku s človekom v kóme sa nedeje. Chvála Bohu. Neviem si predstaviť, ako by to dopadlo, keby aj teraz mnou triasla taká zimnica ako vtedy. Určite by ma priamo z chodníka odviezli do nemocnice. Musela som spracovávať veľa dojmov a myšlienok naraz a zároveň komunikovať.
Miriam stála zúbožená predo mnou. Upozorňovala ma na bolesť a kŕče v nohe. Do krku mala zavedenú hadičku. Opisovala som čo som mohla. Ako vyzerá, na čo ma upozorňuje a Pavlík to konzultoval s jej priateľkami. Môj opis odsúhlasili. Pre mňa úplne nové zistenie. Telo v kóme a jej duch hocikde. Vôbec neviem ako skončil tento telefonát, ani ako sa Miriam stratila, ale autobus som stihla. Pavlík sa napokon dostal aj k nej do izby. Ku podivu Miriam na jeho hlas reagovala, ako mi neskôr napísala jedna z jej priateliek.
Po čase som ju aj ja navštívila v nemocnici. Poskrúcané, bezvládne telo na posteli a jej duch na parapete okna. Telo doráňané, duch v pohode. Len sa pousmiala, nič nepovedala a zrazu vkĺzla do tela. Aspoň mierne som poradila, ako ju majú masírovať. Nevedela som, či bude žiť alebo zomrie. Bolo mi zvláštne. Šokujúci zážitok. Doma som rozprávala o bdelej kóme. Mali sme o takom dačom veľmi skreslené predstavy. Je smutné, keď človek nemohúco leží na posteli a všetko za neho musia urobiť iní. Trápila ma bezmocnosť. Myslela som na tých, ktorých postihol podobný osud ako Miriam. Aj na tých, ktorí sa o týchto nešťastníkov starali.
Prešiel určitý čas a Miriam sa mi znovu ukázala. Zobudila som sa a chcela ísť vedľa. Otvorila som dvere do obývačky a … Nebola prázdna.! Plná vibrujúcej zvláštnej energie uprostred ktorej stála Miriam. Poznala som ju. Vykríkla som. Skoro som dostala hysterický záchvat. Držala som sa otvorených dverí a nemohla som prekročiť prah. Cez slzy som pozerala na ňu. Čo tu robí? Čo chce? Cítila som okolo nej veľmi silnú energiu.
CHRÁŇTE DETI !
Tieto dve slová vibrovali celou miestnosťou.
CHRÁŇTE DETI !
Tieto sluchom nepočuteľné slová sa mi doslova vrývali pod kožu. Muž aj dcérka sa na môj výkrik a plač zobudili. Partner vedel, že ďalej sama nepôjdem a tak vstával, že pôjde so mnou. Ale malá dcérka chcela ísť tiež, tak ostal ležať. Pri dverách som dcérku zachytila, silno som ju objala a nechcela ju pustiť ďalej. Uvedomovala som si , že nevedia, čo presne sa deje a bola som im vďačná za snahu upokojiť ma. Plačúc som pozrela na Miria. Aké deti mám chrániť?! Moje? Má sa im dačo stať? Bála som sa o ne. Nie, táto myšlienka nebola správna. Tak čie? Čo to? Ako to myslí?
Miriam troška posmutnela.
Dve slová "CHRÁŇTE DETI!" z nej však stále vyžarovali.
Nechcela som dcérku pustiť cez dvere, aj keď mi hovorila.
"Mami poď, ja sa nebojím, ja pôjdem s tebou. Neboj sa."
Mala som strach, lebo som spočiatku nesprávne pochopila Mirianine slová "chráňte deti". Keď už vstal aj muž s tým, že teda pôjde s nami aj on, Miriam sa stratila. A mne na pleciach ostala ťažká úloha - odovzdať Mirianin odkaz. Lenže komu? Ako? Nechcela som aby sa o mne vedelo. Snažila som sa tajiť. Ľuďom ktorí mali so mnou nejakú skúsenosť som zakazovala o mne hovoriť.
Ako môžem odovzdať takýto odkaz? Komu? Ako to bolo myslené? Nakoniec som len napísala email,ten sme rozposlali cez internet.
Znel takto:
Som žena , ktorej sa niekedy darí vidieť duchov a duchovné bytosti od ktorých odovzdávam odkazy tým, ktorým sú určené. Toto je trochu iné. Žena, ležiaca v kóme mi povedala dve slová, ktorým prikladala mimoriadnu dôležitosť. CHRÁŇTE DETI!
Niekedy však, ako teraz mi nebolo povedané, komu presne mám tento odkaz odovzdať, preto myslím, že je určený každému, komu nie je ľahostajný život detí, tak ako tejto žene, ktorá aj teraz v neľahkej situácii v akej sa nachádza sa snaží pomôcť deťom, ktoré mala veľmi rada. Možno si myslíte , tak ako my spočiatku , že tento odkaz je príliš všeobecný, ale ona vidí dnes viac, práve preto, že je v kóme a nenechalo ju to ľahostajnou. Ďakujem za ňu každému, kto tento mail pošle ďalším.Nevieme, či sa ona medzi nás vráti , ale nech je akokoľvek jej odkaz pôjde ďalej a možno práve vďaka nemu sa niektorým deťom zachráni život, či zlepší detstvo.
Ďakujem.
Možno sa dostal aj k Vám. Zamýšľali sme sa z rôznych uhlov nad týmto odkazom. Boli to veľmi silné slová. Mohli sa pochopiť a vysvetľovať akokoľvek…
Po dosť dlhej dobe, raz v noci akoby ma niečo zobudilo. Vstala som, šla do obývačky, sadla som si za stôl a začala písať tento príbeh. Opäť tam bola Miriam. Už som sa nebála. Naopak. Jej prítomnosť mi pomáhala lepšie sa sústrediť a slová na papier ľahko plynuli. Znovu som mala možnosť rozmýšľať nad jej odkazom, spoločne s ňou. Dovolím pokračovať v tomto príbehu z jej pohľadu.
Z hĺbky duše milovala deti. Teraz je v kóme. Jej telo bezvládne leží, ale jej duch zisťuje zvláštne veci. Steny ani vzdialenosti nie sú prekážkou. Tak začala "navštevovať" kdekoho. Ju nevideli a to jej vyhovovalo. A zrazu vidí týrané deti. Matky, ktoré ich bijú a Miriam cíti aj vlastné detské utrpenie. Vidí pôrody, keď sa deti namiesto do milujúcej náruče dostanú do igelitky. Kričí na matky, aby to nerobili. Nepočujú. Zisťuje, že krutého zaobchádzania s deťmi je veľa. Hrôza. Nikto ju nepočuje. Spomenula si na mňa.
Vtedy v noci prišla za mnou a z otrasných zážitkov vznikli dve slová:
CHRÁŇTE DETI!
Veľmi ich milovala.
Miriam je príčinou, že sa prišlo na niektoré prípady týrania. Naučila sa robiť "náhody", aby pomohla odhaliť zločiny. Viedla kroky ľudí tam, kde mohli pomôcť.
Keď bezdomovec otváral popolnicu, nemohol uveriť vlastným očiam. Našiel živého novorodenca. Urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ho zachránil. Podarilo sa. Miriam bola šťastná. Ešte aj teraz z nej vyžarovala vďačnosť k neznámemu mužovi.
Rozplakala v pravú chvíľu miminko, ležiace pri vode a vďaka plaču, ktorý počuli dobrí ľudia sa zachránil jeho život. Celá miestnosť bola naplnená nádherným kľudom.
Miriam našla svoj zmysel takéhoto života. Prekonala bezmocnosť. Dokázala niečo urobiť a pomáha ďalej. Vzdialenosť pre ňu nie je prekážka. A ja verím , že sa zamyslíte aj vy nad jej odkazom " CHRÁŇTE DETI !"
Verím, že už sa nebudeme tváriť, že nás sa to netýka.
Miriam mi pomoc ukázala v širších súvislostiach. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, že keď zabránime akémukoľvek týraniu, tak zároveň pomáhame aj tyranovi? Neviete ako? Vďaka tomu si do budúceho života prestáva vytvárať zlú karmu. Dostáva šancu v ďalšom živote žiť krajší a lepší život. Pre nás všetkých je to zase nádej, že v budúcnosti bude na Zemi žiť oveľa viac lepších a šťastnejších ľudí a život tak bude pre nás krásny.
Nedá mi k tomuto článku nepridať báseň Milana Rúfusa z knihy Modlitbičky.
BÁSNIK SA MODLÍ ZA DETI
Nevedia prečo,
no veľmi im to treba.
A možno ešte viacej ako chleba.
Aby im v duši pusto nebolo.
Aby ich mali radi okolo.
Aby im bolo mäkko
ako v mame.
Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa,
plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.
Bože,
o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.
V čase, keď ešte ani nevie, Kto si.
Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?
Našiel. Dal si im liek.
A nazval si ho láskou.
-
Autor textu: Zdenka Janková

 

13 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Aronie Aronie | E-mail | 24. května 2015 v 22:57 | Reagovat

Hned jak jsem začala číst napadlo mě OČKOVÁNÍ

2 soto soto | 25. května 2015 v 12:45 | Reagovat

[1]: Jen jsem viděl nadpis a napadlo mě očkování taky. Je tisice zákonů na ochranu dětì. Společnost je až posedlá jejich ochranou, nejraději by za ně i dýchala a to doslova. V Řecku se prý chovají k dětem z EU nejlépe.  V norsku respektuji jejich svobodu taky vice ,avšak odtud jsou naopak skandaly s jejich odebiranim od rodičů.

3 Aronie Aronie | E-mail | 27. května 2015 v 7:22 | Reagovat

Chránit PŘED očkováním!!!

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.