"Radosť vládnuť tomuto národu". Národ? Či? Realita súčasnosti ....

7. ledna 2012 v 23:54 | Milan Lasica |  Články
Ryba, jedlo žobrákov, ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala luxusnou lahôdkou. Kuracie zadky, ktoré sme hádzali psom, sa začali predávať s kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a krkmi ako delikatesa. Kvalitnú vodu z vodovodu sme vymenili za sladké presýtené žbrndy. Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť, pretože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina, ktorú udržíte v ústach len dovtedy, kým ju rýchlo nevypľujete, a to kamkoľvek!



Všetko, čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju hodnotu-tradíciu, sme vlastne vymenili za drahé šmejdy v načačkanom obale. Sú tu aj dobré veci. Lenže, čím ďalej tým je ich menej a treba ich poriadne dlho hľadať. Hľadať, premýšľať, čítať nečitateľné návody a obsahy, ktoré nemáme šancu vidieť, ak sme si nepribalili lupu. Ulice sa nám zaplnili Bratislavčanmi z Číny, Thajwanu či Vietnamu. Cez reklamy si nevidíme špičku nosa. Chodníky a prechody sú plné stojacich áut.
Exekútor dopisuje adresu a správca domu hádže do schránky vyúčtovanie s tučným nedoplatkom. Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD, PC a stále nám niečo chýba.
Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia, ktorým už človek prestáva rozumieť a vyznať sa v nich je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme,sme pod kontrolou. Všetko je evidované, zaznamenané a to všetko pre našu "bezpečnosť." Každá správa, každá pošta, každý telefonát, každá platba, každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom. Kedykoľvek sa dá vybrať z archívu ako zbraň,ktorá je pripravená na okamžité použitie proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k trestným činom, o akých som nemal v minulosti ani potuchy. Drogy, prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy, sa stali bežným sprievodným javom tejto "slobodnej" doby. Zbavujeme sa vlastnej identity, pretože súhlasíme so všetkým, čo po nás rôzne inštitúcie, ako banky, mobilní operátori a pod., požadujú. Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa určite na ulici nenarodil. Môžeme vidieť žobrákov, ako im trčia nohy z kontajnera, aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou webovou stránkou, lekárom a kaderníkom. Môžeme sledovať zložité operácie svojich psích miláčikov priamo na internete. A ak sa nám náhodou náš drahý psík stratí, okamžite sa oňho postarajú v útulku aj s lekárskou starostlivosťou. Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame sa číslom daňového úradu či sociálnej poisťovne. Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je niečo viac, ako len strohé konštatovanie ? Hrôza, čo sa tu udialo za tých dvadsať rokov.
Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, tolerancia, teplo rúk, sklon pred šedinami.
Nepoznáme suseda, nevieme aký plat má vlastná žena či muž. Nesmieme dať po zadku vlastnému dieťaťu ak nechceme mať problémy s úradmi. Sledujeme stupídne, nehodnotné,
až deštruktívne pôsobiace televízne stanice, kde seriály bez konca nahradzujú kultúrne
vyžitie určitej skupine nevedomých a možno aj nevidomých ľudí. Ale čo ta druhá polovica?
Nemá šancu fungovať dôstojne, bez toho aby jej boli podsúvané podobné stupídnosti? Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú verejne do riti aj s posmešným komentárom. Nádhera a vďaka, za ten kultúrny a hodnotný zážitok, ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom, niektoré televízie. Nehovoriac, aké celebrity tam má možnosť človek vidieť. Kde že by mali na nich takí umelci, ako p. Króner, Dibarbora, Huba. atp., čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký-umelecký výkon, aby zanechali v divákovi ozajstný zážitok. Rozdiel je len v tom, že títo herci s umením žili celý svoj život. Žili pre umenie a srdcom umenie tvorili.
Kupujeme cigarety, ktoré nám zakázali fajčiť tam, kde sa fajčiť vždy mohli. Okrádajú nás ako malé deti na piesočku a z každej predanej krabičky nám jednu-dve vytiahnu už ešte pred predajom. K lekárke chodíme s platobnou kartou, alebo s peňaženkou v ruke. Bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva o živote a druhý hľadí do počítača. Formulky, nacvičené frázy, ktoré nemajú s našim ozajstným ľudským vnútrom a presvedčením nič spoločného. Letákmi, ktorými sú upchané vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre nás neprosia, aby sme nakúpili len u nich. Keď sme však zaplatili "u nich", nestačíme sa diviť, ako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky. Hneď je jasné, kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť skončila.
Môžeme povedať svoj názor. Slobodne, demokraticky sa aj vyjadriť. No, k čomu to je, keď to nie je nič platné! Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom. Je len pár jedincov, ktorým je to jedno a tí žijú aj tak mimo nás a v anonymite. Nie som sám,komu to všetko už začalo vadiť. Niekde sa stala chyba-veľká chyba, ktorej náprava bude trvať veľmi dlho. Svet ochorel a mi v snahe uplatniť sa,sme ochoreli s ním!
Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia, nie je o nič lepšia. Možno až nástup duševných chorôb, depresii,samovrážd, naštartuje proces triedenia, ktorý nás položí na kolená, keď to už prestaneme zvládať. A čo ďalej? Mám dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič spoločného. Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám ako pre nás. Je tak oklieštená zákonmi a právami tých druhých, že je v podstate otvorená neprávosti, zločinu, podvodom, že jej existencia mi pripadá ako aura. Kdesi je, ale nevidím ju. Je mimo mňa.
Želám si stretnúť človeka - priateľa. Chcem sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu. Chcem mať okolo seba úprimných ľudí, ako tomu bolo voľakedy. Chcem stretnúť kamaráta, ktorého prvá otázka nebude smerovať k materiálnym veciam, ale opýta sa ma : Ako sa máš? Ako žiješ? Zájdeme si spolu niekam sadnúť? Kamaráta, ktorého v polovici debaty nevyruší zvonenie mobilu a nebude musieť odísť. "Vieš, tento telefonát bol tak dôležitý, že ak by som to nezobral, mohloby ma to stáť prácu."
Ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje každodenné životy. To je fakt a skutočná realita tohto novodobého, demokraticky pokazeného sveta. Nehovorím o novembri, ten prísť musel, ale o tom, čo všetko sem s novembrom vkĺzlo. Ďalšieho pokusu, ktorý príde, keď sa to už celé nebude dať udržať, sa chvála Bohu nedožijem. Hoci rád by som sa toho dožil - možno. Dokedy bude človek hľadať svoje miesto?

Neposielaj 10x, radšej 10x prečítaj !!! Alebo aj pošli. Na šťastie, ja ešte zopár priateľov mám ... Prajem im zdravie , pohodu, šťastie a veľa lásky!!!
Milan Lasica
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Ferko Ferko | 8. ledna 2012 v 9:18 | Reagovat

Klobúk dole Pán Lasica...

2 Hanka Hanka | 9. ledna 2012 v 18:26 | Reagovat

Mluvíte mi z duše, svatá pravda. Všude jen honba za penězmi, žádná úcta, žádná láska jen sama korupce, zlodějna, agresivita a plno násilí. Je mi z toho světa smutno, ale věřím, že přijde doba kdy se zase lidé budou mít rádi a bude všude plno lásky :-)

3 Michal Michal | E-mail | 10. ledna 2012 v 0:38 | Reagovat

Ja by som sa chcel pána Lasicu opýtať, kde bol doteraz. Veď on bol jedným z tých ktorí v 89-tom okupovali tribúny, sťažovali si na komunistickú perzekúciu a sľubovali druhé Švajčiarsko. Konštatovať súčasný STATUS QUO, čo všetci vidíme a počujeme denno denne  a vydávať to za nejakú svetovú múdrosť je prejavom ......
Mňa by skôr zaujímalo, aké perspektívne riešenie má pán Lasica na ďalšie dvadsaťročie......

4 Ferko Ferko | 10. ledna 2012 v 19:35 | Reagovat

[3]: Ťažko povedať aký bol Milan Lasica uvedomelý v ´89. To vie len on. No ak tieto jeho slová niesú len pokusom urobiť sa múdrym, ale sú jeho vnútorným presvädčením, tak sa trafil, keď nie do čierneho, tak minimálne do sivého. :-)

5 vestec vestec | Web | 13. ledna 2012 v 5:50 | Reagovat

Dobry clanek, hezky blog, podivas se na muj webik?

6 Ricccho Ricccho | E-mail | 13. ledna 2012 v 18:36 | Reagovat

pre tych ktory sa tu pytaju kde bol pan Lasica v roku 89... v roku 89 sme, teda kazdy z nas dufali v nieco co nas posunie dopredu, co urobi zivot slobodnejsim, otvorenejsim, normalnejsim... ale to co sa udialo odvtedy dodnes, resp. to kam to cele dospelo nema nic spolocne s idealmi a myslienkami za ktore sa vtedy bojovalo. pán Lasica si nikdy neurobil z huby riť.. na rozdiel od neakeho Havla. Aj keď neskor, co chápem, vyjadril svoj nazor na dnesny stav v ktorom sa nachadzame verejne a podotykam ako vždy velmi presne.. suhlasim s nim vo vsetkych bodoch.

7 Branislav Čížik Branislav Čížik | E-mail | 31. ledna 2012 v 10:30 | Reagovat

sa divim ze toto pise Lasica, ktory si v pohode hra v reklame na orange a vezme za to niekolko mega, tazko sa potom veri jeho clanku...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.